autor: Jana Ignačáková  (17 rokov, študentka Obchodná akadémia D. M. Janotu v Čadci )

Zdá sa, že nenávisť je v dnešnej dobe všade okolo nás.

Stačí si spomenúť na rozhovor dvoch detí, ktoré kráčajú do školy a určite aj v ich rozhovore započujeme, že niečo nenávidia. Často ide síce iba o neškodné označenie pre predmet, ktorý im robí v škole najväčší problém.

Alebo sa napríklad vrátime z práce domov a čakajú nás domáce práce, ktoré sa nám nechce spraviť. Prvé, čo nám napadne, je, že ich nenávidíme.

Tieto emócie sú však len krátkodobými stavmi, ktoré nám síce v tom momente znepríjemnili život, ale po chvíli na to zabudneme.

Na svete je ale aj nenávisť, ktorá sa dá označiť za nebezpečnú. Mnohokrát ide o extrémizmus, rasovú neznášanlivosť či utláčanie menšín. Niektorí ľudia nemajú problém povedať o istej osobe či dokonca skupine ľudí, že ich nenávidia.

Slovo nenávisť sa najviac skloňuje pri menšinách, ľuďoch iného vierovyznania alebo v extrémnejších prípadoch aj proti celým štátom. Na svete žijú ľudia, ktorí sú tak zaslepení nenávisťou, že sú schopní zraniť či dokonca zabiť iného človeka len kvôli jeho farbe pleti alebo inej odlišnosti.

Ľudia, ktorých ovláda nenávisť, nedokážu prežiť plnohodnotný život.

Hnev a nenávisť k sebe určitým spôsobom pasujú. Veľakrát sa stane, že v hneve na niekoho vykríkneme, že ho nenávidíme. V celosvetovom meradle kvôli hnevu vznikajú vojny.

S nenávisťou sa stretávame aj na internete. Mnohí ľudia využívajú anonymitu internetu na šírenie nenávisti voči iným ľuďom kvôli ich odlišnosti od nich samotných. Nebezpečným dôsledkom on-line komunikácie je aj kyberšikana.

Nenávisť nás obklopuje každý deň a myslím, že odstrániť sa ju podarí, iba ak ľudia zmenia svoje správanie voči ostatným.