Na začiatku sa pýtam: Kde sme prišli k úctivému správaniu? Prečo ho niekto dokáže a niekto nedokáže používať? Je to len to, že niekoho pozdravíme, že niekomu pomôžeme?

Nie je to len o výchove, ktorú sme dostávali od našich rodičov, starých rodičov a učiteľov, ktorý nás učili k úctivému správaniu od malička. Nie je to len o tom ako sa v našich rodinách chová jeden k druhému. Veľkú časť z toho ovplyvňujú aj naši kamaráti, či si to chceme priznať alebo nie. Niekedy možno oveľa viac ako rodina.

Často berieme úctivosť ako samozrejmosť. Nikto nás nemôže nútiť, aby sme sa správali úctivo, je to súčasť nášho bežného života.

Veľa krát som počula, hlavne od staršej generácie: ,,Ten je ale neúctivý!“. Ale pýtam sa kde sa začína úctivosť a kde končí? Neviem, asi každý človek má na to iný názor, pretože čo pre niekoho je ešte úctivé, pre druhého môže byť už urážlivé.

Osobne si myslím, že veľký rozdiel je medzi generáciami. Starší ľudia vnímajú úctivosť omnoho citlivejšie ako mladí ľudia. Tak isto je rozdiel medzi ženou a mužom, medzi nadriadeným a zamestnancom, medzi učiteľom a žiakom.

Ja sama nepoznám hranice, ale chcela by som poprosiť každú ľudskú bytosť, aby sme sa chovali a správali tak ako chceme aby sa druhí správali k nám.

autorka: Adriána Hurtajová, Súkromná obchodná akadémia, Žilina