autor: Lenka Časnochová (18 rokov, študentka Obchodná akadémia D. M. Janotu v Čadci )

Dennodenne sa stretávame s nenávisťou v rôznych podobách. Počúvame, ako sa vo svete bojuje a umierajú pri tom mnohí nevinní ľudia, ako jeden človek z hnevu zabil druhého, či ako sa ľudia medzi sebou súdia o kúsok majetku. Tí, ktorí boli kedysi priatelia si dnes nevedia prísť ani na meno.

Myslím, že všetko toto zlo pramení z hnevu a neochoty odpustiť druhým. „Hnev sa neprekonáva hnevom, ale láskou.“ S touto myšlienkou plne súhlasím. Nikdy neprekonáme náš hnev hádkou, urážaním, osočovaním, ublížením, či pomstou. Ak ho chceme naozaj prekonať, musíme v sebe nájsť to ja, ktoré je schopné ustúpiť, odpustiť a ísť ďalej. Nevracať sa k tomu, čo bolo, ale myslieť na to, čo príde.

Podľa mňa by bol svet bez nenávisti úplne iné miesto. Slovo vojna by ani neexistovalo, slovo pomsta by sme museli hľadať v slovníku cudzích slov, ľudia by sa mali radšej a viac by si navzájom pomáhali. Naše vzťahy by boli oveľa krajšie. Bolo by v nich viac lásky a vzájomného porozumenia.

S príchodom internetu prišla aj nová, vyspelejšia doba. Bez neho sa v dnešnej dobe len ťažko zaobídeme. Denno-denne tam totižto hľadáme informácie, ktoré potrebujeme do školy, či práce. Internet nám umožňuje navzájom medzi sebou komunikovať a sledovať, čo sa deje vo svete. S priateľmi, či rodinou môžeme rýchlo a zadarmo komunikovať prostredníctvom sociálnych sietí. No toto všetko má žiaľ aj svoje nevýhody.

Internetom sa taktiež môže šíriť nenávisť a klamstvá. V poslednom období sa často spomína šikanovanie prostredníctvom internetu. Niektorí ľudia pridávajú na sociálne siete nevhodné informácie o druhých, neraz tam môžeme nájsť i klamstvá. Poškodeným osobám to môže veľmi ublížiť a taktiež zničiť ich dobré meno. Zaujímavé pikošky sa totiž šíria rýchlosťou svetla. Potom sa to už nedá vrátiť späť a táto chyba sa ťažko napravuje.

No nie len toto je prejav nenávisti na internete. Jedným zlým kliknutím môžeme dostať do počítača vírus. Vírusy sú ničitelia súborov. Nejeden človek prišiel o dôležité súbory či o fotky, ktoré boli spomienkou na krásne chvíle,na chvíle, ktoré sa už nikdy nevrátia.

Stali sme sa od neho závislými. Deti už odmalička hľadia do svojich mobilov, tabletov či notebookov. Oni ale za to nie sú zodpovední. Rodičia s túžbou dať im všetko po čom túžia, im kúpia každú somarinu, a tak im nevedomky ubližujú. Niekedy, keď nemajú čas sa im naplno venovať alebo sú unavení, tak im pustia hru a majú o nich na chvíľu postarané. A nie len u detí sa buduje táto závislosť. Aj my tínedžeri, či dospelí tu radi trávime svoj voľný čas. Hráme rôzne hry, čítame články, pozeráme videá či chatujeme. Je však potrebné si ustriehnuť, aby sa z nás nestali závisláci. Potom sa kvôli tomu narúšajú vzťahy s okolím. Vznikajú tak hádky a hnev.

Všetko toto by bolo úžasné a rada by som žila v takomto svete, no myslím si, že svet takýto nikdy nebude. „Veď bez tmy by sme neuvideli hviezdy…“ Keby sme sa nestretli so zlom a nenávisťou, nevedeli by sme, aká je láska vzácna. Je to dar, mať okolo seba ľudí, ktorí nás ľúbia aj napriek našim nedostatkom.